Späť

Jedineční ľudia ( časť 1. )

Perfektný náhľad do duše človeka, ktorý od nás neočakáva ľútosť, ale očakáva rešpekt a keď mu ten rešpekt prejavíme, získame jeho dôveru, vďaka ktorej sa nám preňho podarí vytvoriť podmienky, pomocou ktorých budú mať svoj život pod kontrolou

Jedineční ľudia ( časť 1. )

                        Práve som dočítala jednu úžasnú knihu „Jedineční ľudia od Barry M. Prizant". A doporučujem prečítať každému, bez rozdielu, či mal možnosť stretnúť sa už s niekým z autistického spektra, alebo s autistami pracuje, žije, pozná, chce spoznať. Mne to zmenilo pohľad na inakosť ako takú. Doteraz som pozerala s úctou a budem ešte s väčšou pokorou pozerať a podporovať každého rodiča, ktorý vychováva dieťa zo spektra. Ste pre mňa rodičmi, úžasnými rodičmi, vychovávateľmi, učiteľmi, kamarátmi, odborníkmi v jednom.. vy ostatní, čo máte v okolí človiečika s autismom, či je to sused, rodinný príslušník, či kamarát v škole, vám všetkým táto kniha otvorí oči, uši, dušu. Perfektný náhľad do duše človeka, ktorý od nás neočakáva ľútosť, ale očakáva rešpekt a keď mu ten rešpekt prejavíme, získame jeho dôveru, vďaka ktorej sa nám pre ne podarí vytvoriť podmienky, pomocou ktorých budú mať svoj život pod kontrolou. Pre mňa najkrajšia myšlienka celej knihy od Barry M. Prizant: „Autizmus nie je choroba. Je to iný spôsob ako byť človekom. Deti s autismom nie sú choré, prechádzajú vývojovými štádiami, rovnako ako my všetci. Aby sme im pomohli, nemusíme ich meniť alebo „naprávať". Musíme pracovať na tom, aby sme pochopili a zmenili to, čo robíme my- najlepší spôsob ako pomôcť človeku s autizmom zmeniť sa k lepšiemu je zmeniť seba- náš prístup, naše správanie, i to ako sa ho snažíme podporovať"


Poďte si so mnou prelistovať múdrosti p. Prizanta, ktorý sa desaťročia venuje detičkám, mládeži i dospelým zo spektra.
Zopár myšlienok, ktoré nám aspoň trošičku priblížia svet autizmu


1. Otázka prečo? Prečo sa kýva? Prečo neustále hovorí o vlakoch? Prečo dookola opakuje vety z filmu? Prečo je posadnutý nastavovaním žalúzií na oknách? Prečo má strach z motýľov?


Niektorí odborníci nazývajú toto správanie ako typicky autistické správanie. Často sa stáva, že rodič či odborníci zastávajú názor zamedziť takéto správanie, chcú aby sa dieťa točiť čím skôr prestalo, prestalo trepať rukami, prestalo opakovať tú ktorú činnosť, bez toho, aby sa pýtali „prečo", „prečo to robí". Podľa Ros Blackburnovej, autistky, ktorá ako jedna z mála ľudí zo spektra dokázala presne popísať, ako a prečo sa ľudia zo spektra správajú ako sa správajú. Ako sama hovorí, nič také ako typicky autistické správanie sa neexistuje. Všetko je to ľudské správanie. Je to správanie, ktoré môžeme vidieť i pri tzv normálnych ľuďoch:
Koľkí z nás už zažili situáciu, kde opakovali to isté slovné spojenie či vety dookola? ( i neurotypické deti, až sa dožadujú nejakej hračky, sladkosti, dokážu dookola opakovať to isté slovné spojenie ).

Hovorím sám so sebou, keď v okolí nikto nie je... ( keď som v aute, alebo na prechádzke sám, rozprávam sa sám so sebou ).
Búchanie hlavou o stenu, zem, keď je frustrovaný... ( i neurotypické dieťa, ktoré, ak niečo nedostane, dokáže búchať hlávkou o zem ).
Kývanie, samovrava, poskakovanie, trepotanie rukami. Robíme to mnohí. Samozrejme, rozdiel je v tom, že neurotypický človek to nerobí tak dlho alebo tak intenzívne, alebo ak to robíme, dávame si pozor, aby sme to nerobili na verejnosti. Ako hovorí Ros Blackburnová, často sa jej stáva, že na ňu ľudia zazerajú, akonáhle trepoce rukami, či začne poskakovať, ale povedzme si úprimne, i v televízií bežne vidíme ľudí, ktorí vyhrali v lotérii, že poskakujú a trepocú rukami ak vyhrajú jackpot alebo v nejakej súťaži. Rozdiel je v tom, že autistický človek sa rozruší častejšie ako my- všetci sme ľudia a je to ľudské správanie sa. A v tom spočíva zmena pohľadu, ktorú táto kniha prináša. Miesto toho, aby funkčné správanie sa bolo označované ako patologické, je považované za súčasť súboru stratégií, ako sa môže človek vyrovnať so svetom, ktorý ho preťažuje a desí, ako sa mu má prispôsobiť, ako môže zvládať záťažové situácie, rozvíjať schopnosti, zručnosti, ako mu môžeme ponúknuť podporu, čo zabráni správaniu sa, ktoré je nežiaduce. Deti často vyhľadávajú určité druhy zmyslových stimulácií. Ak trepocú rukami pred očami, či vydávajú špecifické zvuky alebo hmatom skúmajú povrchovú štruktúru určitých predmetov, snažia sa len o zrakovú, sluchovú, či hmatovú stimuláciu. Priťahujú ich typické druhy hračiek kvôli zmyslovým vnemom, ktoré im poskytujú. Sú to všetko ich záujmy a deťom pomáhajú, aby sa viacej do niečoho zapájali a udržali ich pozornosť.

 

 ...koniec 1.časti :)

 

 z knihy Barry M. Prizant" Jedinenční ľudia" spracovala Petra

 

Prihlásenie