Jedineční ľudia ( časť 2. )
Fixovanie zraku na určitý predmet, či stratégie zvládania záťažových situácií
2. Fixovanie zraku na určitý predmet
Fixovanie zraku na určitý predmet, či sú to prsty, hračka, ktorú majú v rukách, ventilátor, ktorý sa točí, obrázok. Prečo to robia a v akých situáciách? Fixácia ich ukľudňuje, dáva im to pevný bod, pocit predvídateľnosti, pocit, že majú situáciu pod kontrolou. Keď toto pochopíme, už sa nám nebude zdať takéto „správanie sa" tak zvláštne, je to pre nich jedinečný spôsob ako byť človekom.
Hovorí sa, že dieťa má autizmus, ak sa uňho vyskytuje kombinácia charakteristických vlastností a typov správania sa považovaných za problematické- problémy v komunikácií, ťažkosti s vytváraním vzťahov a obmedzený repertoár záujmov a správania sa, vrátane opakovania slov, viet, ktoré dieťa počuje ( echolálie ) a činností, ako je kývanie sa, trepotanie rukami, prstami, či točenie sa. Odborník tak sleduje správanie sa autistického dieťaťa, vydá posudok hodnotiaci daného človeka, ktorý sa takto správa. Myslenie odborníka podľa p. Pfizera sa pritom pohybuje akoby v začarovanom kruhu- „Prečo dieťa trepoce rukami? Pretože má autizmus. Prečo je u dieťaťa diagnostikovaný autizmus? Pretože trepoce rukami" . Ako p. Pfizer píše, ak by sme postupovali týmto spôsobom, znamenalo by to, že by sme dieťa definovali ako súbor nedostatkov. Nejednajme s človekom ako s problémom, ktorý je potrebné riešiť, ale ako s ľudskou bytosťou, ktorú je potrebné pochopiť. Ak nemáme k človeku rešpekt, ignorujeme jeho pohľad na svet. Je dôležité načúvať, venovať pozornosť tomu, čo sa nám snaží svojim správaním povedať.
Väčšinou sa u daného človeka prejavuje určitý stupeň emočnej disharmónie ( stav, keď nezvláda svoje emócie, nemá ich pod kontrolou ). Ako náhle máme svoje emócie pod kontrolou, máme možnosť učiť sa a spolupracovať s ostatnými. Ľudia s autizmom sú veľmi citliví na emočné a fyziologické výzvy, s ktorými sa denne stretávajú. Často zažívajú pocit nepohody, úzkosti, zmätku a je pre nich ťažké naučiť sa ako dané situácie zvládať. Či už je to prostredie, ktoré je pre nich chaotické, sú zmätení z ľudí pretože rozprávajú či gestikulujú rýchlo, alebo nastala neočakávaná zmena, precitlivelosť na zmyslové podnety ( ako dotyk, zvuk, či zrakový podnet ). Každý z nás máva niekedy podobné problémy ( ak našu rutinu niečo, niekto naruší, dokážeme byť rozladení celé dopoludnie, a keď sa to nahromadí počas celého dňa, do toho sa pridá málo spánku, nedostatok tekutín, či málo jedla, pokazí sa nám počítač, veľmi ľahko nás to vyvedie z rovnováhy ). Autisti nie sú ale pripravení na to, aby tieto situácie zvládali. To, čo môže vyzerať ako nespolupracujúce, náhodné, vzdorovité správanie sa, je v skutočnosti len výrazom strachu- disharmónie, dysregulácie. Mnohí autisti trepocú rukami, či už je to výraz vysokého rozrušenia, alebo preto, že sa tým ukľudňujú. Je dôležité zistiť, čo je základom tej konkrétnej reakcie alebo čo ju spustí. Čo spôsobí túto reakciu, emočnú disharmóniu, je to interný či externý vplyv, pochádza zo zmyslového vnímania? Je to bolesť, fyzické nepohodlie, traumatický zážitok?
3. Stratégie zvládania záťažových situácií
Väčšina autistického správania sa nie je v skutočnosti nedostatkom. Sú to stratégie, ktoré človek používa, aby lepšie zvládal svoje emócie ( inými slovami, v mnohých prípadoch sú to silné stránky človeka s autizmom ). Ak je dieťa extrémne citlivé na zmyslové podnety, vstúpi do hlučnej miestnosti, zakryje si rúčkami uši, kýva celým telom- toto správanie je súčasne známkou emočnej dysregulácie i stratégiou ako zvládnuť danú situáciu. Môžeme si položiť otázku: „prečo to robí?" Dáva nám najavo, že niečo nie je v poriadku, alebo našlo spôsob ako zabrániť tomu, čo mu spôsobuje úzkosť. Každý z nás používa takéto rituály, zvyky ( či si to uvedomujeme alebo nie ), aby sme zvládli svoje emócie, aby sme sa ukľudnili, ukľudnili telo, myseľ. Veľa z nás je nervóznych, keď máme hovoriť pred množstvom ľudí. Keď sa máme sústrediť, ukľudniť, mnohí z nás sa poriadne nadýchneme, vydýchneme, počas toho, ako hovoríme, sa prechádzame dopredu, dozadu. Tí, čo sa na nás budú pozerať, nebudú považovať naše správanie sa za nenormálne, ale pochopia, že je to spôsob, ako sa snažíme zvládnuť stres, napätú situáciu, ako ukľudniť nervy, aby sme podali, čo najlepší výkon. U ľudí s autizmom majú takéto rituály a postupy zvládania záťažových situácií rôzne formy: robia konkrétny pohyb, hovoria charakteristickým spôsobom, nosia so sebou dôverne známe predmety, aby si vytvorili predvídateľné, nemenné prostredie. Ako stratégia môže slúžiť i blízkosť určitých ľudí. Pokiaľ sa ľudia s autizmom cítia príliš „skľudnení", preberú sa tým, že sa točia, skáču alebo sa kývajú. Alebo pokiaľ sú príliš stimulovaní, ukľudnia sa tým, že chodia dookola, lúskajú prstami alebo sledujú určitý obraz, alebo ventilátor. Mnohé deti s autizmom zvládajú svoje emócie tak, že sa snažia mať pod kontrolou prostredie, ktoré ich obklopuje tým, že sa usilujú o nemennosť- stratégia zvládania záťaže. Niektoré deti si napríklad všetko strkajú do pusy / hryzú si rukávy, hryzkajú ceruzky, často vo chvíľach, keď cítia emočnú dysreguláciu, vo chvíľach, ak ich činnosť nie je organizovaná, nevedia, aká činnosť bude nasledovať, počas prechodov k iným činnostiam, alebo keď sa zvýši hluk, či zmení osvetlenie.
koniec 2.častí